Každopádne, dnešný článok sa bude niesť trošku v inom duchu, ako ste u nás na blogu zvyknutí. Vždy som veľa rozmýšľala. Som prevažne introvert a veľká časť mojej identity sa na povrch nedostáva. Viete, taký ten pocit, keď vám v hlave víri strašne veľa myšlienok a len ťažko ich viete prezentovať navonok. Keď sa veľa tešíte, obávate, analyzujete, preklínate sa, že vám tá skvelá hláška nenapadlo skôr...

Všetko je to super, ale bohužiaľ keď je toho toľko a vy si uvedomujete a tisíckrát prehrávate každú vec, ktorá sa vám kedy stala, nemusí vás to vždy dostať na ideálne miesto. A tak to bolo aj u mňa - prehnaná (nielen) sebareflexia mala u mňa za následok nepekné stavy ako úzkosť, strach, sebaľútosť... A nie, naozaj som nikdy nemala pádne dôvody sa niečím umárať. Samozrejme, nič nie je dokonalé, ale doteraz mi vždy slúžilo zdravie, mám úžasné rodinné zázemie, netrpím materiálnym nedostatkom.. Tak prečo mi tak často bolo naozaj nanič?

Postupne sa mi to v hlave nejako dalo dohromady a uvedomila som si, že to, ako sa cítim naozaj z najväčšej časti závisí len a len na mne samotnej. Na tom, ako sa budem na veci, ktoré sa m v živote prihodia pozerať, ako sa s nimi budem vysporiadavať a čo ja sama spravím preto, aby som sa na svete cítila dobre ja i ľudia okolo. A tento článok bude práve o ceste, ktorou kráčam, aby som sa k svojmu cieľu pozitívne sa pozerať na svet dostala.

Jednou z najväčších zmien bolo pre mňa vedomé zameriavanie sa na dobrú stránku vecí a udalostí. A zákaz sebe samej sa prehnane stažovať. Jasné, človek si sem-tam potrebuje uľaviť, ale určite máte aj vy vo svojom okolí ľudí, ktorí majú non-stop s niečím problém. Ak svieti slnko, sťažujú sa, že je príliš horúco, ak prší, že je to depresívne, jednoducho, vždy sa niečo nájde. Podľa mňa ide o totálnych vysávačov energie a ja ním nechcem byť.

Obrovskou vecou pri snahe o pozitívny život je akceptovanie svojej vlastnej osoby. Pochopenie, že každý sme nejaký a nikdy sa každému nezavďačíme. A že ak sa nebudeme mať radi my sami, len ťažko to dokážu ostatní. Nie je to ľahká vec a pochybujem, že sa to niekomu podarí na 100%. Ale každý máme svoje slabosti i silné stránky. A každý z nás sa sám rozhoduje, aké kroky podnikne aby si ich udržal, prípadne zlepšil. Znova je to o tom, že nariekanie nepomôže, len konkrétne kroky. Treba sa však zamyslieť, naozaj sa mi tá či onaká vec na mne nepáči? Neodvíja sa to všetko len od predstavy, ktorú mi vštepilo okolie? Že ak budem chudší, viac zarábať či cestovať až vtedy budem lepším človekom? Osobne musím povedať, že rozlíšiť to je pre mňa jedna z najzložitejších vecí..

Viete, čo je jedným z najjednoduchších krokov ku pozitívnejšiemu životu? Usmievať sa! Kľudne len tak na kolegov, pokladníkov v samoobsluhe či náhodných okoloidúcich. Úsmev zlepší náladu vám i vášmu okoliu. Ja sa úsmevom snažím začať každé ráno. Keď sa na seba v kúpelni so zalepenými očami trošku zacerím, hneď vyzerám lepšie :).

V ďalšom bode nechcem generalizovať, keďže neviem či to tak majú všetci (alebo aspoň väčšina), ale mňa ťažšie chvíľky zvyknú navštíviť, keď nie som až tak vyťažená. Alebo ak aj som vyťažená, ale niečím, čo podľa mňa nemá zmysel. Preto mi veľmi pomáha, ak sa cítim produktívna. V širšom slova zmysle - v práci, ale i súkromí. 

Pracovne sú možnosti niekedy obmedzené, lebo nie vždy si vyberáme náplň našej práce, u mňa však produktivita znamená takpovediac predbehnúť rolu, v ktorej sa momentálne nachádzate. Robiť všetko naplno a ešte viac, zanechať stopu, neostávať striktne v hraniciach svojej pozície. 

Súkromne to rozhodne znamená neflákať sa celý deň na Facebooku a iných sociálnych sieťach :). Zadeliť si deň tak, aby som mala pocit, že za niečo stál. Veľkou časťou sa pre mňa stalo cvičenie. Mám rada jogu, pilates či trošku domáceho posilňovania. Necvičím veľa, ale to, že sa k tomu takmer každý deň dostanem ma napĺňa určitou satisfakciou. Bonusom je rozhodne veľa energie a viac flexibilné a spevnené telo. 

Rada sa vedome vyhýbam prehnanej prokrastinácii a ak ma štve, že niečo nerobím, snažím sa to zmeniť. Ak ma hnevá, že málo čítam, tak proste vypnem PC skôr a prejdem si aspoň pár stránok. Ak mám pocit, že málo chodím do spoločnosti, tak proste niekomu napíšem alebo zavolám. Prvý krok je v tomto jediné, na čom záleží. Ten ďalší je už len ľahší a ľahší :).

A posledná vec, ktorá mi pomáha napredovať v pozitívnom duchu? Nebyť na seba non-stop prísna. Áno, chcem byť aktívna, chcem motivovať seba i iných, chcem rozdávať energiu, robiť správne veci, byť úspešná... Niekedy však treba vypnúť. Posťažovať si, ponadávať, zostať doma ak sa vám nechce riešiť iných ľudí. Dať si celú čokoládu. Pozrieť si stupídny film. Poplakať si. Nie sme stroje a na to netreba nikdy zabudnúť.